Steak v domácich podmienkach

Ľúbim steaky. Hovädzie, podotýkam, pretože dnes už možno zohnať kadečo. Nie som nijaký fanatik v kovbojskom klobúku ani snob, ktorý všetko okrem Kobe (mäso zo špeciálneho japonského plemena Wagyu, vyznačujúce sa intenzívnym mramorovaním, t.j. prerastením tukom) považuje za nekonzumovateľný blaf. Niežeby som Kobe nejedol, jedol a dokonca som zaň ani neplatil, čo mi chuťový zážitok nesmierne umocnilo. Je vynikajúce, no i keď opomeniem nekresťanskú cenu, je na môj vkus príliš jemné a v porovnaní s ním mi Aberdeen Angus chutí viac. Nehovoriac o tom, že naši západní bratia urobili v tomto smere kus práce a ich Čestr môže smelo konkurovať hovädzine z Argentíny či Škótska. No vrátim sa do svojej nitránskej reality. Steak je pre mňa občasnou záležitosťou, čo znamená, že cca jedenkrát za mesiac zavítam do reštiky, o ktorej som presvedčený, že tamojší kuchár vie alebo aspoň silno tuší. Prípadne sa odhodlám na domácu tvorbu, čo je pri dostupnosti vhodného mäsa celkom odvážny počin posilňujúci vynaliezavosť. Aby nedošlo k nedorozumeniu, netvrdím, že u nás nedostať kvalitné mäso. Dostať, no nie je dostatočne vyzreté a tým pádom nie je dostatočne krehké. Ostávajú preto dve možnosti. Kupovať iba najjemnejšie (a najdrahšie) kusy zvieraťa a upravovať ich veľmi šetrne alebo nechať mäso vyzrieť doma. Ja som sa naposledy rozhodol pre prvú variantu s použitím falošnej sviečkovice, ako sa spravidla označuje pekný kus hovädzieho stehna. Po tom, ako mäso odležalo okorenené čiernym korením a naložené v oleji cez noc v chladničke prišiel čas zúčtovania. Ako teda pripraviť steak?